Hoci je amatérsky film starý ako kinematografia sama, skutočným kultúrnym a spoločenským fenoménom sa stal na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia s rozšírením nového filmového formátu, ktorý nakrúcanie zjednodušil a priblížil masám. Kamery na 8 mm film sa stali dostupným nástrojom na zaznamenávanie všedných okamihov aj mimoriadnych príležitostí rodinného a verejného života. Kdesi tam sa začala formovať aj užšia komunita ľudí, ktorých umelecké ambície prerástli rolu kronikárov. Podľa vzoru toho, čo poznali z dobovej ponuky kín, skúšali nakrúcať vlastné ucelené autorské diela najrôznejších žánrov – rozprávať vlastné príbehy. Tvorili akúsi paralelnú kinematografiu, poháňanú tvorivým nadšením a fascináciou pohyblivým obrazom. Ich filmy sú navyše zdrojom historicky cenných reprezentácií dobového života, vyjadrením vkusu a pohľadu autorov na stav spoločnosti v reálnom socializme.
Výskumný a digitalizačný projekt Osmičkári mapuje domácu amatérsku scénu v ére, ktorej dominoval úzky film. Vyhľadávanie filmových originálov z domácich archívov a ich digitalizáciu sprevádza historiografický výskum a zaznamenávanie spomienok kinoamatérov. Zmyslom projektu je uchovať a sprístupniť tento materiál na študijné a popularizačné účely najmä v podobe tematických programov a retrospektív.
Databáza filmov projektu Osmičkári
Technika
Nakrúcanie na úzky film bolo zdĺhavé, technicky náročné a pre bežný rodinný rozpočet aj pomerne nákladné. Najrozšírenejšími boli 16 mm a najmä 8 mm (N8) filmy, ktoré na konci 60. rokov 20. storočia nahradil Super 8 (S8) formát s o čosi menším obrazom a perforáciou medzi filmovými políčkami. Najdostupnejšia technika bola domácej a sovietskej proveniencie (Meopta, KMZ, LOMO). Zriedkakedy sa na trhu objavila kvalitnejšia kamera, premietačka či filmová surovina zo Západu.
Vyvolávanie filmov sa bežne uskutočňovalo v domácich kúpeľňových podmienkach alebo vo veľkorysejších priestoroch filmových krúžkov, klubov alebo štúdií.
Strihalo sa preseknutím filmu a spojením záberov lepidlami na báze acetónu. Neskôr sa prešlo na lepenie pomocou nezapáchajúcich a trvácnejších samolepiacich pások. „Zlepky“ bolo nutné urobiť precízne, aby sa nestalo, že sa film pri premietaní pretrhne. Na filmových prehliadkach sa to neraz stalo. Vtedy musel pohotovo zakročiť premietač, „zlepku“ opraviť, aby sa mohlo pokračovať v projekcii.
Amatérske kamery typicky nezaznamenávali zvuk. Rozšírenie magnetofónov na začiatku 60. rokov umožnilo kinoamatérom tvorivo pracovať s hudbou, hovoreným slovom a ruchmi zaznamenanými na samostatnej páske. Pri projekcii sa súčasne s premietačkou spustilo prehrávanie na magnetofóne. Synchronizácia zvuku s obrazom nikdy nebola presná. V 70. rokoch sa začala magnetická stopa nanášať priamo na film, vďaka čomu sa synchronizácia zvuku s obrazom zdokonalila.
Nedostatok filmovej techniky a služieb nútil amatérov k svojpomocnej výrobe. So svojimi kamerami majstrovali, upravovali si magnetofóny, miešali fotochémiu. Tí najzručnejší sa v komunite stali vyhľadávanými poskytovateľmi svojich služieb.
Súťaže
V reakcii na rozšírenie amatérskych filmových kamier začali v Československu vznikať inštitucionálne štruktúry, ktoré činnosť „osmičkárov“ metodicky, technicky a napokon aj ideovo usmerňovali a vytvárali pre ňu organizačné rámce. Vzdelávanie, odborná príprava a verejná prezentácia výsledkov tzv. záujmovej umeleckej činnosti vrátane amatérskeho filmu sa sústreďovala okolo systému postupových súťaží. Zabezpečovala ho sieť osvetových stredísk na čele s Osvetovým ústavom (dnes Národným osvetovým centrom) ako metodickým garantom. Ten k spolupráci prizýval aj množstvo významných osobností slovenského filmu v úlohách lektorov či porotcov (Maximilián Nitra, Juraj Jakubisko, Rudolf Urc, Marcela Plítková Jurovská, Peter Mihálik, Fero Fenič a ďalší).
Systematická práca s komunitou kinoamatérov sa začala na konci 50. rokov. Z tohto obdobia pochádza aj jeden z najstarších digitalizovaných kultúrnych objektov z archívu NOC – reportáž Škola filmu, ktorá dokumentuje školenie filmových amatérov v roku 1959 v Trenčianskych Tepliciach. Prvá špecializovaná celoslovenská súťaž amatérskej filmovej tvorby sa uskutočnila v roku 1960 v Bratislave. V roku 1963 na ňu nadviazala druhá celoslovenská súťaž rozšírená o krajské kolá. Kontinuita celoštátnej postupovej súťaže pretrvala aj po zmene režimu a výraznom technologickom zlome, ktorý predstavoval koniec filmu a razantný nástup videa. Po rozdelení Československa súťaž prijala názov Cineama a pod touto značkou existuje dodnes.
Kluby
Filmové kluby, krúžky či štúdiá vznikali pri národných podnikoch, osvetových strediskách, domoch Revolučného odborového hnutia, na vysokých školách či dokonca pri nemocniciach. Ich činnosť zahŕňala pravidelné schôdze, vymieňanie skúseností, vyvolávanie a premietanie filmov či jednoducho uvoľnené rozhovory o filmoch. Zriaďovatelia poskytovali amatérskym filmárom priestorové, materiálne a technické zabezpečenie. Za to klubom zadávali tvorbu propagačných filmov a záznamov (oslavy 1. mája, jubileá podnikov, návštevy významných funkcionárov režimu).
Podľa údajov z roku 1987, keď technológiu úzkeho filmu pomaly začalo vytláčať video, existovalo na území Slovenska 114 filmových krúžkov, klubov a štúdií s 1 471 registrovanými členmi. V Československu v tom období celkovo pôsobilo 400 krúžkov s približne 7 000 členmi. Podľa dobových odhadov ročne vyprodukovali okolo 200 hraných, dokumentárnych či animovaných filmov.
Amatérske filmy pokrývali široké spektrum žánrov a tém. V dokumentárnom filme tvorcovia zachytávali predovšetkým svoje okolie – ľudové tradície, lokálne osobnosti a prírodné zaujímavosti. V hranom filme boli vyhľadávanými žánrami groteska, western, sci-fi, v perestrojkovom období silnel prúd paródie a spoločenskej satiry. Popri nich sa objavovali pokusy o experimenty, pocitové filmy, hudobné klipy alebo animované filmy s prvkami kritických podobenstiev.
Pavel Smejkal, Peter Zákuťanský
odborní pracovníci oddelenia digitalizácie a dokumentácie NOC
Koordinácia, postprodukcia filmov, dramaturgia a výroba oral history záznamov: oddelenie digitalizácie a dokumentácie, Národné osvetové centrum
Digitalizácia: Jan Šikl – Pragafilm
Grafický dizajn: Matúš Hnát
Bibliografia:
Fedor Bartko – Slovenský amatérsky film a tvorba videoprogramov I. (In: Výtvarníctvo, fotografia, film 1990/2, s. 18-20)
Fedor Bartko – Slovenský amatérsky film a tvorba videoprogramov I. (In: Výtvarníctvo, fotografia, film 1990/3, s. 18-20)
Vladimír Pikalík – Z histórie amatérskeho filmu na Slovensku (Národné osvetové centrum, 1992)
Ak disponujete archívnymi materiálmi (8 mm a 16 mm filmové originály, fotografie, kroniky filmárskych klubov), ktoré súvisia s amatérskou filmovou tvorbou, môžete nás kontaktovať e-mailom na osmickari@nocka.sk.
